Ave..Laura!

Ráno ako každé iné, vstaneš ..premýšľaš. Čím by malo byť zvláštne? Keď sa človek na niečo veľmi teší, nie je to on, je veselý, život mu dáva zmysel, vidí to, čo predtým prehliadal, odrazu je všetko krajšie. A možno  práve tým to ráno bolo zvláštne, možno len tento pocit, ktorý v sebe mala ho zmenil...

Privstala si. Chcela mať všetko vopred pripravené. Túžila, aby to bolo úžasné, dokonalé. Tak dlho sa na tento deň tešila, až jej pripadalo neskutočné, že už je tu.Bolo 9 hodín ..premýšľala...napadalo jej tisíc variant ako vyzerá, ako sa zmenil, či to bude také ako predtým, či nebude sklamaná... „Nebudem!“  povedala si a a rozhodla sa urobiť všetko, aby nebola. Cítila, že už len vôľa ju privedie k spokojnosti. Bolo 12 hodín, čas odísť. V žalúdku mala kŕdeľ motýľov. Zase po čase ho mala vidieť, nevedieť, kde to povedie ..možno sa ich pery stretnú, možno pocíti zase ten pocit, ktorý ju hrial až do tohto  okamihu, ten dlhy čas, ktorý bol preč.

Nasadla na autobus. Vnímala cestu. Bola príjemná, viedla k niečomu krásnemu, čo ju ešte len čakalo ..kiež by nekončila, kiež by ten netrpezlivý hrejivý pocit stále trval. V autobuse bolo teplo, prijemne. No prišla konečná, hrdinsky vystúpila , skontrolovala mejkap ...bola krásna ..šťastná

Let meškal asi 20 minút. Už bola pokojná. Vedela , že je to tu a chcela ako si sľúbila, aby  to bolo dokonalé, tak ako v jej snoch, keď o tejto chvíli premýšľala. Ľudia sa tlačili, každý chcel vidieť toho svojho. Zopár nesmelých na konci držiac  kartičkami s menami,  niekoľko nadšencov vpredu ..a ona ..medzi nimi ..nie nesmelá, nie nadšená ..len čakala. Neprichádzal, zdalo sa jej to čudné. „Možno má ťažkú batožinu ?“ pomyslela si, “nie!“ prebehlo jej hlavou, „veď tu bude len na pár dní!“ šepla si.  Zbadala ho. Bol zvláštny, krásny, zase taký istý neznámy ako predtým. Zase ju zaujal prenikavým pohľadom. Opäť bola neistá. Pár slov , nežný pohľad ..a obaja cítili, to čo pred časom. Už nebolo leto, nádherné letné dni, už bola zima a chlad.. nebránilo to, nevadilo to. Oni mali jeden druhého, ona jeho on ju.. možno len pár dní, ale mali.

Cestou k nej si vzali taxík, zdalo sa im hlúpe len tak strácať čas čakaním na autobus. Chceli byt sami, chceli sa rozprávať, .zvádzať ..možno milovať. „Dáš si čaj alebo kávu?“ hlúpe, ale v tú chvíľu nenahraditeľné.   „Čaj, ďakujem!“ odpovedal. „Fajn!“ usmiala sa.  „ A čo máš nové?“ hlúpa otázka za hlúpou. „Nič“ odznelo pokojne. Hlúpa otázka hlúpa odpoveď. Spravila čaj. Aj  sebe aj jemu. Sadli si za stôl, rozprávali sa. Krásne sa mu ju počúvalo, bola plná nadšenia, túžob, snov. A práve to sa mu na nej páčilo. Nezmenila sa, čo ho hrialo. Bola to stále ona plná radosti, a chute žiť, ktorú mohla rozdávať. Rád sa nechal unášať jej pohľadom, jej snami ..rad sa pri nej cítil šťastný, aspoň na chvíľu aspoň na pár dní. Ale ona bola tu a on musel byť tam, mal tam prácu, zabehaný život. Prečo mu do toho musela ona vstúpiť? Prečo ho to hnevá a zároveň teší? Prečo? Premýšľal ..

Po čaji prišla večera, zotmelo sa. Túžila sa ho dotknúť, fascinoval ju. Nebola si istá ani ním a ani sebou. Nechala to len tak ..nechcela nič pokaziť bála sa , až tak veľa pre ňu táto chvíľa znamenala. Začali bozkom ..len jemným ..pocítila to čo pred časom, znova cítila jeho vôňu , vnímala jeho pohyby, počúvala jeho slová.. „Je tu!“ kričala si v mysli, „je tu!“. Pobozkal ju druhýkrát, ale tentoraz dlhšie a intenzívnejšie. Páčilo sa jej to, vzrušovala ju myšlienka, no to čo ich čaká. Zabúdala  na skutočnosť, tých pár dní chcela patriť len jemu. Milovali sa ..krajšie ako prvýkrát, vnímavejšie, vášnivejšie. 

Noc ubehla, prišlo ráno, nádherné prebudenie, nádherný deň. Čas utekal tak rýchlo ako nikdy predtým ..cítila ako uniká ..netrápila sa ..bol tu, bol s ňou, nemyslela na to, čo bude potom. „Kedy ti to letí?“ spýtala sa jemne. „ Presne o siedmej, pôjdeme taxíkom.“ rázne odpovedal. Nastali hlúpe otázky hlúpe odpovede. Taxík už čakal, nasadli. Držali sa za ruku, nechceli vnímať to,  že nebudú spolu.

Letisko, zase nadšenci, čo čakali, nesmelí s kartičkami, a oni ..možno smutní, možno zaľúbení. „Hneď mi daj vedieť, keď doletíš, aby som sa nebála.“ Upozornila ho. „Neboj dám.“ upokojil ju. „Ok, super ..a ..a ozaj musíš ísť?“ ozvala sa nesmelo. „Musím, inak mi to uletí“ odpovedal. „Nech uletí!“ .. „Nemôže“ povedal jemne, „a ty to vieš“. „Môže“ nedala sa. Odpovedal úsmevom ..bozkom. „Tak teda ahoj a neboj, niečo vymyslíme. Budeme v kontakte“ ubezpečil ju, „už teraz sa teším!“   Posledný bozk, posledný pohľad úsmev. Odišiel.. Musel ísť. Stála tam na tom veľkom letisku sama ..zase sama, tak ako na začiatku, no už ju nečakalo to pekne, , len to obyčajné, tie isté problémy, starosti. Ako to nenávidela, ako ju to bolelo. Čakala tam, možno sa vráti, možno si to rozmyslí, nikam nepôjde. Vedela, že nie, ale i tak čakala. Nasadla na autobus, chcela zabiť čas ..nech plynie, nech beží ten uteká. Bola doma, vo svojom byte, sama.. s jeho vôňou, jej spomienkami. Až teraz videla, aké to bolo krásne byť s ním. Začala upratovať, chcela sa unaviť, nech spí a na nič nemyslí, bolelo ju myslieť.

 Bolo niečo po polnoci ..ozvala sa únava. Bol tu len krátko a odrazu jej ho všetko pripomínalo. Začala premýšľať, nechcela ale musela, myšlienky ju dobehli,  boli silné. „Nebudem plakať,  vydržím som silná“ vravela si ..nepomohlo, nebola, myšlienky boli silnejšie. Dala si sprchu, ľahla si, unavená smutná sama a jej myšlienky...zaspala.

Ráno bolo už iné, slnko prenikalo do jej bytu a hneď sa zdal byť krajší. Ozval sa, došiel dobre, zasypal ju nádhernými slovami, začali plánovať. A opäť sa mala na čo tešiť , opäť ju niečo hrialo.